V Praze blaze, ale draze

O 14,00 na autobuske, na medzinárodnej preprave. Tak znel verdikt našej triednej na začiatku stredajšieho vyučovania, ktoré sme s vidinou výletu nasledujúcom po trocha nevhodne padnúcej štvrťročke z matiky prečkali. Zo zmenární a fast-foodov sme sa nahrnuli do busu pripravení na 6-hodinovú cestu (po extra-komfortnej panelovej diaľnici Brno-Praha).

Prvé prekvapenie nás čakalo na vrátnici v podobe recepčného (tunel, vlasy cez pol tváre a baggy rifle to istia) a pokračovalo zisteniami, že zdieľate kúpeľňu a chodby s Rusmi, Španielmi, Vietnamcami... Nič viac, ako vyspať sa z toho sme s tým v tej nočnej hodine nemohli spraviť. 

Štvrtkový prikázaný sviatok sme slávili už skoro ráno v Kostole Panny Márie Víťaznej, kde sa nachádza Pražské Jezuliatko. Z neho sme sa presunuli na Pražský hrad a mnohí z nás prvýkrát zažili výmenu stráží, či spoznali Zlatú uličku alebo chrám sv. Víta. Keď naše žalúdky začali vydávať zvuky podobné hradnej kapele, pohli sme sa cez Karlov most na obedoolovrant do Paládia... Brušká boli ťažšie, peňaženky ľahšie. Ako posledný bod oficiálneho štvrtkového programu sme zvolili orloj, finančne a časovo rozhodne najnenáročnejší. Tí superakční dali večer aj Krížikovú fontánu. Tí superhladní zvládli pizzu.

Dospávací piatok a sympaticky bohaté raňajky nás naštartovali na Vyšehrad, kde sme sa nepriamo stretli s Němcovou, Smetounom či Matuškom a vychutnali si 2. najkrajší výhľad na Prahu. Ten celkom najkrajší sme si užili o pár hodín z Eiffelovky na Petříne. Síce počas výstupu niektorých takmer odfúklo (alebo aspoň okuliare), ale ten výhľad… radšej raz vidieť, ako 100x čítať. A keďže sme Slováci (sr. Clarissa sa určite neurazí J), nemohli sme zaprieť nášho hrdinu a na Petřín sme sa vrátili ešte v ten večer do hvezdárne M.R. Štefánika. Tentoraz sa superakční zhodli so superhladnými a šli sa “navečerať”. Keď sa napapali, stratili a nakoniec vďaka GPSku našli, bol taký akurátny čas ísť… možno nie spať, ale aspoň ísť do izieb.

Sobota bola stručná. Po raňajkách odložiť kufre na Florenc, navštíviť a vyplieniť čokomúzeum s ochutnávkou (neobmedzenou) a zaklincovať to rozlúčkovým nakupovaním. Nohy sme mali zmorené, a tak sme spolucestujúcich obťažovali rozhovormi s vysokými decibelmi rozhodne menej ako cestou z Nitry. A vrátili sme sa síce unavení, ale šťastní!

Fotogaléria

(text: Patrícia Kováčiková/ foto: Michaela Majerczaková, 2.N)