Osvienčim

Čo vám napadne, keď sa povie Osvienčim? Teror, strach, bolesť, plač, krik? Áno, toto všetko je zahrnuté v jednom slove. Zmenia ľudia svoje priority a svoj pohľad na život, keď sa dostanú medzi steny budov, kde dennodenne zomierali tisícky ľudí? Ak by ste chceli vedieť odpoveď na túto otázku, stačí, keď stopnete na chodbe niekoho z tretiakov alebo zo sexty. 

Všetci títo študenti sa stretli o siedmej na stanici, posadali do autobusu s WIFI, ktorá potešila nejedného z nás. Plní očakávania sme sa vydali smerom k poľským hraniciam. Cestou sme mali jednu zastávku, ktorá niesla názov „cikpauza“ a po pár minútach sme pokračovali v ceste ďalej. Po prekročení hraníc sme sa začali všetci rozprávať. Prečo? Padla Wifi a pán profesor Žebrák nám povedal kratší úvod k tomu, čo nás čaká. Zobudil v nás zvedavosť, a tak sa v autobuse skloňovali rôzne otázky, napríklad: „Čo od toho očakávaš? Aké to bude?“ Odpovede na ne sme zistili, až keď sme šťastne dorazili do cieľa.

Po tom, ako pán profesor Žebrák s pani profesorkou Ďurfinovou „očekovali“ situáciu, sme zistili, že vstup je až o 13:45, tak sme sa „motkali“ vonku. Zrazu sme len počuli, ako nás volajú. Vytvorili sme dve skupinky. III.A + SEXTA a III.C + III.B. Každá skupina mala svojho sprievodcu. Sextáni s áčkarmi mali vyhraté. Mali Slováka a ako bonus ešte profesora Žebráka. No my z tej druhej skupiny sa nemôžme sťažovať, mali sme zdatného Poliaka, ktorý hovoril po česky. Prešli sme Osvienčim aj Brezinku. Dva rovnako kruté tábory. Naraz sme zostali všetci vážni, určite sa v každej jednej hlave sa zrodila otázka: „Čo by som robil ja, keby sa sem dostanem?“ Pár osôb možno nad tým premýšľalo dlhšie...

Fotogaléria 

(text: Erika Šmondrková)