Tancuj, tancuj, vykrúcaj... (tanečníci )

Neodmysliteľnou súčasťou divadelných hier z produkcie GCM sú tance. Z roka na rok, od hry k hre sú náročnejšie, ale zato krajšie a profesionálnejšie. Ako sme mohli zistiť, medzi tanečníkmi je veselo. A dostať od nich serióznu odpoveď, nebolo vôbec ľahké.
Tri, dva, jedna, štart, teraz alebo nikdy. Jedinečná príležitosť na rozhovor práve nastala. Aspoň sa tak zdá. Tanečníci a tanečníčky v čiernych, ba poniektorí vo farebných pyžamkách s bielymi gumami z nohavíc, niektorí aj bez nich práve dobehli z improvizovanej scény zvanej veľká telocvičňa. „Sú choreografie ťažké ?“ položila som otázku.

„Čo? Aké geografie?!“ znie odpoveď.

Pokus číslo dva: „Aké sú choreografie?“

„Ááále, primitívne, triviálne.“ ozýva sa. Kto mu to ale uverí, veď úsmev má od ucha k uchu a smeje sa na každom slove. Otáčam sa na opačnú stranu: „Výborné!“ zaznie asi pravdivejšia odpoveď.

„A moji milí, čo očakávate od hry?“

„Od hry? Nuž, minimálne úspech.“ Budúcnosť na dlani, istá a bez pochybností. Kto by nechcel?


Snažím sa nahliadnuť do tajomstva nácvikov, ktorým zanietene holdovali aj počas víkendov. „Aké boli?“
A zase múdra odpoveď:

„ Jedna, jedna.“


„Nepýtam sa na známky z telesnej! Opíšte mi nácviky!“ Smiech. Hotový výbuch. Lavína smiechu. „Čo sa na tých nácvikov také smiešne deje?“

„Bijeme sa tu, trháme si tu vlasy...“ Verte, či neverte, tieto javy boli dosvedčené očitými svedkami. Má to aj pokračovanie: „My baby si závidíme sukne, krásne vlasy a účesy. Nedá sa to vydržať.“

Ako vidím, tanečníci sa rútia do záhuby. Alebo?

„Je tu taká rodinná atmosféra.“


Asi to nebude až také zlé, usudzujem z veselých tvárí a z priemerného počtu vlasov na hlavách. Otázka na telo. „Akí sú tréneri?“

„Nároční.“

Tento raz im verím.

Je tu aj vyslovená predtucha: „Myslím, že sú profesionáli.“

Trafil do čierneho. Zlatý klinec?

„Ale pekní sú.“

A všetci sa opäť smejú. Ja s nimi, priznávam. „Tešíte sa do divadla?

,,Tak určite...“