Ja som sa nerozhodol, pôvodne som sa napísal na rolu herca. Aj to takmer padlo, lebo som neprišiel kvôli chorobe (som chorý raz za rok a ešte aj to som vystihol) na prvé nácviky. Potom ma nejako opustil entuziazmus. Mal som v pláne vykašľať sa na to. Ešteže pri mne stál Mathiass Jenis a furt mi „húkal“ do hlavy, aby som tam šiel. Tanec skrsol v hlave sestry Márie Marthe a ja mám „salámistickú" povahu. Ak mám niečo spraviť, tak to spravím, len to nesmie byť v rozpore s nejakými mojimi zásadami. Občas treba aj niečo vytrpieť, ale to len niekedy, aby ste si nemysleli...
Nasledujúci rozhovor zachytáva moje rozhodnutie. Doteraz neviem, ako je možné, že som sa tam vôbec ocitol...
Sestra: „Ondro, budeš tancovať? Veľmi by nám to pomohlo.”
Ja: „No, veď čo už narobím.”
Sestra: „Tebe sa asi moc nechce, čo? Veď sa trochu premôž!”
Ja: „A veď dobre teda.”

Tancovalo sa mi relatívne dobre. Moje hodnotenie závisí od tanca. V Dedine mi to moc nešlo a nevedel som sa stále usmievať. Blázni boli, hlavne po toľkých razoch, už dosť nezáživným tancom. U mňa vyhráva jednoznačne Oheň, aj napriek tomu „krásnemu pyžamku“, čo som mal na sebe oblečené (Keď si odmyslím pohľady dívakov, tak v ňom nebolo zas až tak nepríjemne. Asi si niečo také zoženiem na nosenie vo voľnom čase. Oheň sa mi páčil už od začiatku. Bola tu použitá veľmi príjemná hudba a aj celkovo táto scéna vyzerala dobre, a to nielen vďaka našim dievkam.
Choreografi?
Čo by som mal na nich hovoriť? Ja som nenaročný. Čo mi povedia, to spravím. (Na toto si dávajte pozor, nikdy neviete, kto mi čo zašepká do uška). Sú to profesionáli a ďalej to neriešim. Čo sa mňa týka, nič mi neprekážalo.

Si robíš „srandu“? Vyzerám, že tancujem?! To teda nie. Ja nie som žiadny diskotékový kráľ či parketový lev. Nejaký spontánny pohyb v rytme hudby mi nič nehovorí. Jednoducho, nie som pre to stvorený. Nedokážem sa odviazať. Človek predsa nemôže vedieť všetko. Ale valčík, polku či tango si na dobrom plese a v dobrej spoločnosti rád zatancujem.

Nemyslím si o sebe, že som silný človek, to skôr Lucka je silná a odvážna. Odovzdať sa do rúk človeka, ktorého v podstate ani nepoznala, to chce odvahu. Tancovať s ním vo výške dvoch metrov, ešte väčšiu. Zvlášť, keď sme to prvýkrát nacvičovali až v utorok, pár dní pred predstavením, a hore sme si to prešli len zopárkrát. Dva metre nie sú príliš vysoko, ale keď padneš zle, dorazíš sa aj na rovnej zemi. Bral som to veľmi zodpovedne a doteraz ma hnevajú všetky zranenia, ktoré musela vytrpieť a ktoré mnohí ani nevideli.
Všetci vieme, že na tomto svete nie je nič dokonalé, ale výsledkom jednoduchej limity (lim x), kde x sa blíži k dokonalosti je pre mňa Lucka ako dokonalá „parťáčka“ (Inak, takéto príklady vás naučí p. p. Jenisová). Nesmierne si vážim, že som mal česť stáť po boku takej úžasnej, silnej a krásnej mladej dámy. A to som sa ja, hulvát, ani poriadne osobne za všetko nepoďakoval...