Čakáme telefonát (Beba Beľovičová, Ľuboš Topor)
Tance z hry Juan de Dios boli také úžasné, že málokto dokázal nájsť v tanečníkoch „obyčajných“ študentov. Bebe Belovičovej a Ľubošovi Toporovi sa podaril kus obdivuhodnej práce.Na jednotku.
Ktorý tanec bol najnáročnejší? Ľuboš:
Každý jeden tanec bol zo svojej pozície náročný. Najťažšie však bolo dať študentom nejakým spôsobom výraz. Tancovať nielen telom, ale aj tvárou a toto všetko vsunúť do 16. storočia. Myslím, že sa nám to podarilo.
Našli sa aj nejaké skryté talenty medzi študentmi, ktorí potiahli ostatných? Beba:Niektorí študenti ma veľmi prekvapili, aj keď sa na začiatku javili všelijako. Spomenula by som napríklad jednu „zdvíhačku“ v tanci Blázni, ktorá bola dosť kritická, ale našli sa silní chlapci a odvážne dievčatá. Spolu to nakoniec zvládli.
Akú myšlienku na zamyslenie si beriete z tejto hry?
Ľuboš:Myšlienok na zamyslenie bolo veľmi veľa. Jednou z tých najhlavnejších: „Milovať svojho blížneho.“
Toto je vaša tretia hra, ktorú tvoríte po choreografickej stránke. Hovorí sa, že hry sú stále lepšie a lepšie. Ako by ste zhodnotili ich postupnosť? Beba:Je veľmi ťažké navzájom ich porovnávať, pretože každá jedna z nich je v niečom špecifická a charakteristická. Ja by som povedala, že každá je dobrá tým svojim jedinečným spôsobom. Snažíme sa každou hrou posunúť niekam ďalej a neuspokojiť sa so štandardom, ktorý máme, ale stále zvyšovať náročnosť, pokiaľ môžeme.
Hoci sa táto hra ešte neskončila, viete už niečo bližšie o ďalšej hre? Ľuboš:Zatiaľ sa nám nič nedostalo do uši, ale sestra Mária Marthe vie prekvapiť, takže podľa mňa o dva roky čakáme jej telefonát. Radi by sme spolupracovali aj naďalej.
