Pre peniaze, slávu, ženy...

Rád si púšťam úvodný príhovor pána riaditeľa. Je taký srdečný a zmysluplný.

Johanka Pavlíková: „Seňor Juan je dobrý človek!“ A mám aj svoju obľúbenú postavu, už 5 rokov. Som rád, že sa zapojila do hry aj teraz. Je to sestra Margaréta Caudtová, skutočne skvelá huslistka.

Keďže som už predtým natáčal divadelnú hru, stal som sa nepísaným šéfom tímu. Na začiatku som vydal pokyny, chlapci si to „odmakali“ a ja som zatiaľ iba hompáľal nohami. Pokynov bolo veľa, zhrnúť by sa dali do nasledovnej vety: „Robte si, čo chcete!“ Každý z chalanov bol niečím výnimočný:

výnimočná presnosť a rýchlosť zaostrovania objektívmi s malou hĺbkou

trpezlivosť a predvídavosť pri natáčaní, výnimočné redaktorské schopnosti

hľadanie nevšedných záberov a kameramanských pozícií, mimoriadny talent na „zákulisné blbosti“

robenie „poistných záberov“, ak sa v tej chvíli žiaden nedá použiť, tak ten jeho určite áno. Všetky tieto zručnosti chlapci ovládali lepšie ako ja. Mojou úlohou bolo uznať, že ti druhí to vedia lepšie a nemiešať sa im do roboty. Myslím, že som to zvládol. Do nášho tímu patril aj Juraj Daniš (redaktor), Marek Fečo (kameraman, redaktor) a ďalší. Neodmysliteľnou súčasťou bol aj

ktorý pomáhal všade, kde len mohol (hlavne, keď kvôli tomu nemusel ísť na vyučovanie) a výrazne upevňoval kameramanský kolektív.

Najnáročnejšie bolo, že na konci predstavenia som kvôli kamere nemohol urobiť to, čo sa mi vtedy najviac žiadalo, t.j. okamžite sa postaviť a tlieskať.

Neviem. Dúfal som, že zistím už počas nácvikov, ako a čo treba točiť v jednotlivých scénach. Podarilo sa mi to asi tak na 10%. Takže sme pristúpili k všeobecnejšiemu postupu – točiť všetko odvšadiaľ a potom sa z toho niečo vyberie. Pre mňa bolo dôležité , aby to kameramanov bavilo. Ak by to chalanov nebavilo, na záberoch by to bolo poznať.

Hlavná pomôcka, čo pribudla, má meno Matúš Kazík. Zabezpečil vybavenie pre ďalších štyroch kameramanov. Vďaka tomu sa náš tím mohol rozšíriť z predchádzajúcich dvoch členov na piatich. Okrem dvoch kamier pribudli dva fotoaparáty Canon 5D Mark II, ktoré umožňujú aj natáčanie. Majú menšiu hĺbku ostrosti ako kamery a zábery z nich sú teda trochu „umeleckejšie“. Matúš zabezpečil aj žeriavový polohovateľný slider, ktorý použil pri natáčaní speváckeho zboru. Mne pribudol iba stabilizátor, ktorý umožňuje robiť plynulé zábery počas chôdze alebo poklusu.

Do 1 tašky, keď idem sám „naľahko“. Do 5 tašiek, keď idem sám „naťažko“. A do 13, keď sme išli do divadla celý štáb.

„Naľahko“ musím odniesť 4kg, „naťažko“ 15kg. Náročnejšie bolo, keď sme sa museli cely štáb presúvať z Farskej ulice do divadla. Spolu sme niesli asi 80kg, ale hlavná časť nákladu boli minerálky, ktoré sme si vždy kúpili v BILLE.

Zoberiem záznam z jednej kamery. Pustím si ho a zábery, ktoré vidím hneď rozdeľujem a posúvam do troch kategórii. 1 - Super záber. Predpoklad, že zo žiadneho predstavenia ani zo žiadnej inej pozície nebol spravený lepšie. 2 - Normálny záber. Nie je zlý, ale z inej kamery bude pravdepodobne lepší. 3 - Odpad. Zábery, ktoré nie sú zaostrené, príliš roztrasené alebo zbytočné. Takýmto záberom sa nevyhneme. Ak chceme trebárs zachytiť príchod seňory Marie, musíme chvíľu predtým točiť zadnú záclonu, spoza ktorej sa objaví. Niekoľkosekundové čakanie na jej príchod sa zdá byť zbytočné, ale je nevyhnutné. Toto rozdelenie spravíme s každým záznamom. V ideálnom prípade nám zábery z kategórie 1 vyplnia celý priebeh trvania divadelnej hry. Ak sa tak nestane a máme v zostrihu nevyplnené „medzery“ (niektoré situácie nikto dobre nenatočil), vezmeme zábery z kategórie 2, znížime si pomyslenú latku náročnosti a celý postup zopakujeme. Vždy, keď je to možné, sa snažíme vybrať tú alternatívu, kde herec podal najlepší výkon.

Ťažko povedať. Strihám to s vedomím, že divadlo je dobré, tak nech ten môj strih je čo najmenej trápny. Zvláštny dôraz kladiem na jednu vec - na zákulisie. To, čo sa deje počas prípravy, je podľa mňa mimoriadne. Pre mnohých je práve čas divadelnej hry tým skutočným vrcholom školského roka, možno celého štúdia. Niektorí študenti, čo inak chodia znudene do školy, sa prestanú sami seba pýtať, prečo musia chodiť do školy, lebo akosi vnútorne cítia, že zrazu robia niečo zmysluplné. A my sa už len snažíme aspoň trochu zachytiť koľko starosti, zábavy a slávy študenti zažili. Zákulisie preto točíme snáď ešte viac ako samotné divadlo.

Keď som bol študentom GCM, kamarátil som sa so starším študentom Andrejom Šabom (brat pátra Petra). Po rokoch sme sa náhodou stretli u sestier v Starej Haliči, so širokým úsmevom ma vítal slovami: „Teba poznám. Tebe viem aj meno aj priezvisko....... hmm (5- sekundová pauza) Filip Jakubík!“ Potom to ešte sestra Julian rozšírila na meno Filip Jakubík Mária Jozef, ale to sa neujalo.

Moje vízie nie sú jasné ani mne.

Milujte svojich profesorov, bez vašej lásky sú úplne stratení.