Retro Liptovský Ján

V jeden krásny a slnečný štvrtok sme sa ráno zbierali pred zimným štadiónom. Tam na nás čakalo príjemné prekvapenie - čierny, nový, moderný autobus, dokonca aj wifi mal! Naše prvotné nadšenie opadlo, keď sme zistili, že ten autobus je pre hokejistov a nie pre nás. Ale ani to nám náladu nepokazilo, pretože hneď za tým krásnym autobusom stál ešte jeden - síce retro, no stále rovnako krásny (dobre, tak ani nie). Najskôr sme sa zľakli, či nebudeme musieť pomáhať pri rozbiehaní, ale zvládli sme to. No musíme povedať, že na tento autobus ešte  dlho nezabudneme, najmä pre jeho príjemné trasenie a štýlové retro vybavenie. Cesta síce bola dostatočne dlhá a únavná - veď 3 a pol hodiny hrkotania nie je len tak - ale stálo to za to.

Pri príchode nás čakal pán chatár, ktorého sme si domácky nazvali Skibarnik (čítaj Šíbarnik, zasvätení chápu). Žblnkot potôčika sa ozýval celým okolím, ktoré tvorila zväčša trávnatá plocha, čo bolo hlavne pre chalanov super. V strede tohto všetkého sa vynímala chata Aňa. Samozrejme sme sa všetci rozutekali, aby sme si uchmatli tú najlepšiu izbu. Keď sme mali zoznamku s retro interiérom za sebou, nasledovala zoznamka s exteriérom, kde si každý našiel nejakú aktivitu. Chalani kartovú hru Bang a baby loptové hry a typické klebietky. Po pár hodinách uvoľnenej zábavy sme sa vybrali priamo do dediny. Tí zdatnejší vyliezli s p.p Vontorčíkovou na vyhliadku s čarovným výhľadom a tí menej zdatní zostali s p.p Raškovičovou v bezpečí pevnej a nevysokej zeme a prezerali si dedinu, ktorá, mimochodom obsahuje nezvykle vysoký počet krásnych kúrií. Cestou späť na chatu sme obdivovali jedinečný a trošku smradľavý prírodný úkaz, prameň zvaný Kaďa. Po návrate sme  my baby  nachystali jedlo na večeru a chalani drevo na oheň. A z toho vznikla nezabudnuteľná opekačka. Keď sme boli dostatočne nasýtení a taktiež sa začalo stmievať, radšej sme sa schovali do vnútra chaty. Nie, že by sme mali strach z medveďov, to určite nie. V chate sa zopakovala známa schéma: chalani - Bang, baby - rozhovory. Takto to bolo až do neskorých nočných hodín, kedy nás už prišli pani profesorky rozohnať do postieľok (retro váľandy).

Ráno po ťažkom vstávaní sme si nachystali raňajky. Po už druhom spoločnom „varení“ sme mali voľný program až do jedenástej. Potom sme sa rýchlo zbalili a išli do dediny na obedík. Po vynikajúcom vyprážanom syre, kofolke pre nás a kávičke pre pani profesorky, sme si užili  posledné chvíle na chate hrami a niektorí aj prechádzkou v prírode. Okolo pol štvrtej sme sa neradi rozlúčili s milovanou Aňou a Skibarnikom a vyrazili sme domov. Ale ani cesta späť nebola nudná. Celý čas sme sa skvele bavili, počúvali hudbu z Filipovho repráčika a, samozrejme, jedli. Po úmornej ceste sme nakoniec všetci šťastne vystúpili pri zimnom štadióne, kde nás už čakali nedočkaví rodičia.

No, čo už nakoniec chcem povedať (resp. napísať) je, že chcem poďakovať naším výborným pani profesorkám za ochotu, trpezlivosť a prácu na príprave výletu. ĎAKUJEME!!!:)

Fotogaléria

(text: Zuzana Petríková)